Malý cyklista v nebezpečenstve

17.07.2009 13:21

 

„Mamičkáááá, chcem sa ísť bicyklovať“ zahlásil jedného slnečného dňa môj vtedy štvorročný syn Michal. Veľmi som nemala náladu niekam ísť, ale na jeho dlhšie naliehanie som privolila a šli sme von. Všetko bolo v poriadku, keď tu odrazu synček zrýchlil tempo, namieril si to k frekventovanej ceste a už sa vozil po vozovke. Preľakla som sa, rozbehla za ním, kričala som z celej sily: „Stóój!“ No on ma buď nepočul, alebo nechcel počuť. Šprintovala som za ním, ako sa dalo, no bolo to pre mňa namáhavé s takým obrovským batohom, keďže som bola v deviatom mesiaci tehotenstva. Keď som k nemu dobiehala, akurát pred ním niekoľko centimetrov prudko brzdilo auto. Ufff!, zafučala som, priložila malému v zlosti jednu výchovnú po zadku, schytila pod pazuchy bicykel aj Miška a celá boľavá som sa dotiahla domov.

   Tam začala moja kalvária. Bola som úplne hotová, nemohla som sa vôbec hýbať. Bolo mi do plaču. Manžel prišiel z práce, keď ma videl v takom stave, zbalil mi aj tašku. Keď som chcela ísť na WC, musela som ísť buď po štyroch, alebo okolo steny a opierať sa o ňu. Myslela som, že v ten deň určite porodím. Do večera som už len ležala. Môj organizmus sa upokojil, bolesti ustúpili, kontrakcie som nedostala.

   Nakoniec to všetko dobre dopadlo. Neposednému Miškovi sa narodil braček a to dokonca dva týždne po plánovanom termíne. Avšak ešte dlho po tejto príhode som nemohla v noci spávať, ustavične som mala pred očami Miška uprostred vozovky.

   Deti vedia často svojim rodičom pripraviť krušné chvíle. Veď sú živé a neobyčajne zvedavé. Preto všetkým rodičom želám veľa trpezlivosti a ostražitosti pri výchove svojich ratolestí.

Kontakt

Jana Barillová janbari@azet.sk