SKORO SOM DOPLATILA ŽIVOTOM ...

17.07.2009 13:19

 ...alebo o tom, že existujú aj veľmi nezodpovední vodiči...

    Ak sa človek po určitej etape života zamyslí a vráti sa o niekoľko rokov späť, uvedomí si, že určite museli v istých chvíľach pri ňom stáť anjeli strážni. Ja som zažila takých situácií viac, no najviac mi v pamäti utkvela táto.

   Mala som vtedy len 9 rokov. Bol jeden z tých pochmúrnych zimných chladných popoludní, pomaly sa šerilo, viditeľnosť bola slabšia, keďže sa schyľovalo snežiť. Skončila mi družina, tak som sa so spolužiačkami vracala zo školy domov. Prišli sme ku križovatke, ktorá bola pár metrov od školy, zistila som, že mám rozviazanú šnúrku na čižme. „Vy už choďte, ja vás dobehnem“ dohodli sme sa, zohla som sa, zaviazala šnúrku, postavila som sa k prechodu, pozrela doľava , doprava a keďže široko ďaleko nešlo žiadne auto, vykročila som. Už som bola na konci prechodu, keď som odrazu zozadu pocítila ohromný náraz. Odhodilo ma asi päť metrov, ostala som ne zemi nehybne ležať....

   „Nič sa ti nestalo?“ otorila som oči a nado mnou stál pán v stredných rokoch. „Nie“ stroho som v bolestiach odpovedala. Asi mu táto odpoveď stačila, lebo sa otočil na päte, nasadol do svojho „fára“ a ako rýchlo prišiel, tak rýchlo aj ufujazdil preč.

   Zbehli sa okolo mňa spolužiačky, pomáhali mi vstať. Horko ťažko sa mi to podarilo. Vetrovku som mala na boku celú dotrhanú, aktovku zdeformovanú, ale žila som!!! Kamarátky ma vzali pod pazuchy a pomaly ma priviedli domov.

   „Pre pána Jána!!!!“ostala v šoku moja mamka, keď ma takto pri dverách videla. Kamarátky jej vyrozprávali, ako to bolo. „Chvála Bohu, že žiješ a si celá!!!“ skonštatovala mamka. Liečila som sa dosť dlho, našťastie som nemala nič zlomené, bola som cela doškriabaná a na pol tela modrá, neskôr som „ihrala“ rôznymi farbami. Vetrovku (mimochodom bola asi týždňová), mi mamka dala opraviť do krajčírstva, tašku sme museli kúpiť novú...

     Viem, že vtedy stál pri mne môj anjel strážny. Keby som nebola mala na chrbte pevnú aktovku, náraz by som dostala priamo do chrbtice a skončilo by sa to horšie...

    Tento môj príbeh mal našťastie pre mňa dobrý koniec, ale nie všetky sa končia takto. Občas premýšľam: nemá ten dotyčný pán dodnes výčitky svedomia? Veď on vôbec nevie, či som vtedy prežila, alebo či nemám trvalé následky....?

    Na záver chcem odkázať všetkým vodičom: BUĎTE OSTRAŽITÍ, OPATRNÍ A TO NAJMä NA PRECHODOCH PRE CHODCOV ZVLÁŠŤ PRI ŠKOLÁCH, aby ste mali do budúcnosti pokojný spánok.

 

Kontakt

Jana Barillová janbari@azet.sk